Židovské Michalovce: príbeh komunity, ktorá tvorila tretinu mesta
Pred vojnou tvorili Židia takmer tretinu obyvateľov Michaloviec. Zostala po nich malá synagóga, cintorín na Bielej hore a kamene zmiznutých na námestí. Toto je ich príbeh.
Keby ste sa prešli po michalovskom korze v tridsiatych rokoch minulého storočia, takmer každý tretí človek, ktorého stretnete, by bol Žid. Obchodníci, lekári, advokáti, remeselníci – židovská komunita bola vyše dvesto rokov neoddeliteľnou súčasťou mesta a jednou z hybných síl jeho hospodárskeho života. Dnes ju pripomína hŕstka miest, okolo ktorých mnohí z nás chodia bez povšimnutia. Tento článok je o tom, aby sme si ich všimli.
Od prvej rodiny po tretinu mesta
Prvá písomná zmienka o židovskej rodine v Michalovciach pochádza z roku 1725. Komunita rástla spolu s mestečkom: v roku 1880 tu žilo vyše tisíc Židov, v roku 1930 už takmer 3 400 a tesne pred vojnou, v roku 1940, približne 4 200 ľudí – takmer 30 percent obyvateľov mesta.
Michalovce pritom neboli len počtom veľkou obcou. Patrili k centrám ortodoxného židovstva v Uhorsku – v roku 1865 sa tu konala takzvaná michalovská synoda, stretnutie 24 ortodoxných rabínov, ktoré ovplyvnilo smerovanie ortodoxných komunít v celej krajine.
Synagóga, ktorá mestu chýba dodnes
V roku 1888 si komunita postavila na Hlavnej ulici veľkú ortodoxnú synagógu v maurskom slohu – s kupolami a orientálnymi oblúkmi patrila k najkrajším budovám Michaloviec. Prežila vojnu, no nie mier: v roku 1976 ju zbúrali. Z historického centra tak zmizla dominanta, ktorú dnes poznáme už len z fotografií.
Zachovala sa však jej menšia sestra: malá klausová synagóga z toho istého roku 1888 na vtedajšej Hodvábnej ulici, dnešnej Ulici Ľ. Štúra. Budova stojí dodnes, hoci v zlom stave – nenápadný svedok, okolo ktorého denne prechádzajú stovky ľudí.
Rok 1942: koniec jedného sveta
Na jar 1942 sa areál synagógy stal zhromaždiskom michalovských Židov pred deportáciami. V rokoch 1942 až 1944 bolo z Michaloviec deportovaných viac ako 3 500 ľudí – do Osvienčimu a vyhladzovacích táborov na území okupovaného Poľska. Po vojne sa ich do mesta vrátilo približne 120.
Komunita sa už nikdy nespamätala. Časť preživších sa po vojne vysťahovala, zvyšok postupne starol a miestna židovská náboženská obec formálne zanikla v roku 2008. Po takmer troch storočiach.
Cintorín na Bielej hore
Najstarším zachovaným miestom pamäti je židovský cintorín na svahu Bielej hory v Stráňanoch, hneď pri novom mestskom cintoríne. V ohradenom areáli sa zachovali desiatky náhrobkov – väčšina s hebrejskými nápismi z konca 19. a začiatku 20. storočia. Miesto je prístupné a v posledných rokoch sa oň postupne stará dobrovoľnícka údržba. Ak tade pôjdete, správajte sa ako na každom cintoríne: s úctou.
Kamene, o ktoré máme zakopnúť
Novodobú pamäť mesta tvoria dva projekty. Na Námestí osloboditeľov stojí bronzová miniatúra zbúranej synagógy od sochára Jána Leška – s popisom v slovenčine, angličtine, hebrejčine aj Braillovom písme. Okolo nej je osadených 16 Stolpersteinov – „kameňov zmiznutých" s menami členov rodín Roth a Sichermann. Ďalších päť kameňov rodiny Blasbalg nájdete na Gorkého ulici pred budovou bývalého kina Kapitol.
Stolpersteine – mosadzné kocky v dlažbe pred domami, kde obete naposledy dobrovoľne žili – sú súčasťou najväčšieho decentralizovaného pamätníka na svete. Ich zmysel je jednoduchý: aby mená nezmizli. Keď sa pri nich nabudúce pristavíte, prečítajte si ich nahlas. Presne na to tam sú.
Židovské Michalovce nie sú uzavretá kapitola histórie – sú vrstvou mesta, po ktorej denne chodíme. Viac o premenách mesta nájdete v článku o histórii Michaloviec.
